Sviečkarstvo, ako samostatné remeslo organizované v cechu, poznáme až od začiatku 15. storočia z územia dnešného Nemecka. Patrilo k tým bohatším remeslám – čo sa týka nákladov aj ceny produktov.
Stredoveký sviečkar si žil na vyššej spoločenskej nohe. O vosku ako o obchodnej komodite máme záznamy z nášho územia už v dobe Slovanov. Rozvoj sviečkarstva nastal s nárastom vplyvu a moci cirkvi, keďže sa sviečka stala súčasťou liturgie. Sviečka je vyrobená z včelieho vosku. Tých, čo si mohli dovoliť kúpiť sviečky, nebolo veľa – bol to zväčša kráľovský dvor, vyššie cirkevné úrady a bohatí a majetní šľachtici. Napriek tomu, že sviečky z vosku sú príjemnejšie, nesmrdia, nedymia a pekne voňajú (na rozdiel od tých lojových), spotrebovávajú kyslík a neraz sa stalo, že počas osláv či bálov niekto omdlel.
Vyrobiť sviečku tak, aby pri horení nestekala, je vizitkou šikovného a profesionálneho majstra remeselníka. Opak však pociťovali mešťania, ktorí si z kostolov okrem pokoja na duši odnášali kvapky vosku na drahých šatách.
Sviečkar: „S radosťou postup výroby vysvetlím, ukážem či poradím. Niet väčšej radosti ako vydarená sviečka, ktorá si nájde svojho majiteľa.“